Homilie Dominka Šefčíka (3. r.) v rámci víkendového semináře
„Vybrať si dobrý podiel“
Lk 10, 38-42
Marta a Mária. Dve sestry. Dve rôzne podoby vzťahovania sa k Ježišovi. No len jedna správna voľba.
Evanjelium, ktoré sme dnes počuli, sa odohráva na neurčitom mieste, v istej dedine niekde na ceste do Jeruzalema. Rozprávanie je maximálne zhustené, nič v ňom nie je navyše. Dozvedáme sa len to najnutnejšie, čo autor Lukášovho evanjelia potrebuje, aby vyjadril svoj zámer:
Je tu pani domu, Marta, jej sestra, Mária, Ježiš ako vzácny hosť a len letmo sa na začiatku rozprávania mihnú aj Ježišovi učeníci. Situácia je pomerne prostá – ide o prijatie hosťa-učiteľa do domu a jeho pohostenie. Domácu idylu si však dlho neužijeme. Veľmi rýchlo atmosféra zhustne a hosť je vtiahnutý do riešenia domáceho sporu. Marta má totiž svojej sestre za zlé, že sedí pri Ježišovi, počúva jeho slová a nezapája sa do obsluhovania. Obráti sa teda na Ježiša, aby jej dal za pravdu, a vyzval Máriu, aby Marte pomohla. Odpoveď, ktorú dostane, však nečakala – Ježiš síce chápavo, ale rázne Martinu žiadosť odmietne a naopak pochváli Máriu.
Na tento príbeh, ako ostatne na väčšinu biblických textov, môžeme hľadieť rôznou optikou. Myslím si, že v dnešnej dobe sa ako zvlášť vhodná javí optika mužsko-ženských vzťahov, resp., ak chcete, gendrových rolí.
Muž-Ježiš vstupuje v istom slova zmysle do ženskej domény (vieme, že Marta ho prijala do svojho domu). Pohybujeme sa v spoločnosti, kde platia prísne pravidlá pohostinnosti. Od žien sa očakáva, že budú hostí obsluhovať a starať sa o to, aby mali všetkého dostatok. Toto je ich úzko vymedzená rola. Z tejto roly však Mária vystupuje, sadá si k Ježišovým nohám a počúva jeho slovo. Vykladači tohto miesta upozorňujú, že sedieť pri nohách učiteľa je typické postavenia učeníka. Z Jánovho evanjelia (4,27) zároveň vieme, že aj samotní Ježišovi učeníci boli prekvapení, keď sa Ježiš so ženou čo len rozprával. Na Máriinom konaní tak nie je nič samozrejmé. Ocitá sa mimo bezpečia zažitých konvencií, prekračuje ich hranice a namiesto odsúdenia a potvrdenia hraníc sa od Ježiša dočká pochvaly. Záver tohto príbehu tak môžeme v tejto optike vyložiť doslovne – Mária si vyvolila podiel, ktorý sa jej neodníme, čo na prízemnej rovine jednoducho znamená to, že sa „nevráti do kuchyne“.
Pozastavme sa ešte na chvíľu pri postavách tohto príbehu. Máriino konanie muselo vyžadovať veľkú odvahu a fantáziu – schopnosť predstaviť si, že veci môžu byť inak. Podobne ako odvážne ženy v 1. čítaní, ktoré sme dnes počuli, aj Mária používa vlastnú hlavu, dokáže myslieť a konať samostatne, volí inak. Tento príbeh nám tak okrem iného ukazuje, že svet, v ktorom žijeme, nie je hotový. Štruktúry, konvencie a zvyklosti, ktoré môžu byť a často sú dobré a užitočné, nie sú automaticky nedotknuteľné, a keď sa ukáže, že životu v plnosti bránia, je možné ich narušiť.
Čo však s Martou? Chce snáď tento príbeh povedať, že o hostí sa netreba starať? Že starosť o pokrm a pohostenie nemá žiadnu hodnotu? Určite nie. Marta iste robí záslužnú činnosť – problém je v miere. Tento príbeh sa snaží ukázať, že prílišná aktivita a horlivosť hoci aj v skutkoch lásky, ktoré sú samy osebe dobré, môže spôsobiť, že stratíme zo zreteľa to podstatné. To iste platí aj na všeobecnej rovine – o akomkoľvek hostiteľovi, ktorí by bol natoľko zamestnaný obsluhou, že by s hosťom netrávil čas a nebol v plnom zmysle s ním – by sme asi usúdili, že vo svojej úlohe zlyhal. O čo viac to platí v našom prípade, keď hosťom nie je len tak nejaký učiteľ, ale Ježiš.
Ak čítame príbeh optikou mužsko-ženských vzťahov, Ježiš sa nám môže javiť ako revolucionár. Aj z iných miest vieme, že jeho vzťah k ženám bol na dobové pomery nezvyčajne otvorený (o čom svedčí aj spomínané miesto z Jána). No zároveň sa zreteľne ukazuje, že genderová optika nám nevystačí a príbeh adekvátne nevyloží, aspoň nie v plnosti. Na to, aby sme sa priblížili k jadru príbehu musíme obrátiť pozornosť na postavu Ježiša.
Ak teda príbeh nebudeme zužovať na etiketu, objaví sa pred nami hlbší zmysel. Mária si sadá k Ježišovým nohám, čo sa vykladá ako uznanie autority, a počúva jeho slová. Je to toto konanie, za ktoré si vysluhuje od Ježiša uznanie. Na pozadí resp. prostredníctvom domáceho sporu o tom, ako si správne uctiť návštevu, sa rozohráva oveľa väčšia hra – ide tu o životné priority, o správnu orientáciu vo svete, o správny smer.
Ako kresťania veríme, že sa v Ježišovi skláňa Boh k človeku, aby ho pozdvihol a oslobodil. Keď teda plne doceníme identitu Ježiša v tomto príbehu, zreteľnejšie sa ukáže, čo chce evanjelista vyjadriť. Len jedno je totiž podľa Ježiša potrebné, nechať svoj život pretvárať božím slovom.
Zmysel oddielu môže pomôcť osvetliť aj bezprostredný literárny kontext. Tento oddiel sa totiž nachádza medzi známym podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi a časťou, kde Ježiš učí svojich učeníkov modliť sa modlitbu Otčenáš. Lukáš nám tak predstavuje tri charakteristické znaky Ježišovho učeníka – každého kresťana – je to niekto, kto koná skutky milosrdenstva, je orientovaný na Boha a sýti sa jeho slovom a k tomuto Bohu sa obracia v modlitbe.
Nebyť ustarostený mnohými, aj keď dobrými vecami, to je niečo, čo, trúfam si povedať, potrebujú mnohí z nás. Pevné ukotvenie v božom slove by mohlo byť odpoveďou na niektoré z problémov človeka dnešnej doby. Nie v zmysle nejakého doslovného lipnutia na litere, ale v podobe úprimnej snahy o porozumenie božiemu slovu, a to aj vtedy, ak sa nám zdá ťažko pochopiteľné, či nás dokonca pohoršuje. Potrebujeme na to oči viery – dôvery v zmysel – aby sme tak mohli v živote voliť dobre a vybrať si dobrý podiel.